Výstava Kolísanie na pomedzí je poetickou výpoveďou o blízkosti a vzdialenosti, o prekračovaní hraníc a premene. Kolísanie na pomedzí nám pomáha ostať v rovnováhe, pomáha nám vyrovnať sa s rozdielmi a odlišnosťami, pretože to, kým sme, sa nedefinuje na základe protikladov, ale ako sa rozpíname a pohybujeme medzi nimi.

Táto výstava prevráva o zložitosti dnešnej kultúrnej identity, o prekážkach a úzkostiach, ktoré vychádzajú z potreby navigovať medzi multiplicitou navzájom sa prekrývajúcich identít a komunít. Súčasné technológie nám ponúkajú možnosť preklenúť vzdialenosti, priblížiť vzťahy, sprostredkovať kontakty a byť tak súčasťou hneď niekoľkých simultánnych realít a spoločností. Lenže ako tieto paralelné svety prepojiť? Čo sa deje v momente, kedy prechádzame z jedného kolektívu do druhého? Stávame sa viac tvárnymi, fluidnými, ale i zmätenými a stratenými. Kolísanie na pomedzí vyjadruje neustály jemný pohyb, neukončiteľný proces prekladu našich skúseností medzi rozličnými kontextmi. Táto forma prekladu nie je ľahko definovateľná – tvoria ju nepostrehnuteľné procesy a zložité emócie, ktorým nezvykneme dávať mená, ale telá, textúry, tvary a farby.

Výstava predstavuje štyri umelkyne – Isidoru Krstić, Ritu Koszorús, Mayru Sérgio a Romy Yedidiu. Vo svojich dielach sa venujú témam kolektívnej a osobnej identity, pamäti a osobnej histórii. Poetickým a abstraktným jazykom spracovávajú emócie, traumy, úzkosti, spomienky a zachytávajú proces premeny, transformácie, ktorá prichádza s prehodnotením a artikulovaním svojich skúseností. Konštelácia ich prác vytvára príbeh o prežívaní zmeny, o snahe vyjadriť svoje skúsenosti a osobné procesy v umeleckých dielach a tým spôsobom ich znovu podrobiť reflexii. Je to naratív o jemných dejoch, ktoré sa odohrávajú na pozadí našich životov a väčšinou im nevenujeme veľa pozornosti. Preto je táto výstava pozvánkou k zastaveniu, načúvaniu, vnímaniu kolísania na pomedzí, ktoré sa odohráva v každom z nás.

Práca Isidory Krstić On Distance and Dissonance predstavuje intímny prológ k celej výstave prostredníctvom poetickej úvahy o vzdialenosti a pocite nesúladu. Umelkyňa v tejto práci spracováva svoju skúsenosť so žitím v zahraničí, zatiaľ čo sa snaží udržať kontakty a vzťahy v krajine, z ktorej pochádza. Hovorí o telefonátoch, emailoch, technológiách, ktoré v sebe majú prísľub spojenia a blízkosti k tým, ktorí sú na druhom konci. Vzdialenosť môže priniesť odstup i odcudzenie, rovnako ako prítomnosť a blízkosť môže byť zahlcujúca, náročná, vyčerpávajúca. Isidora zachytáva nejednoznačnosť svojej pozície na pomedzí dvoch kultúr a prostredí, vyrovnáva sa s pocitmi vykorenenosti i potrebou snívať a túžiť po vzdialených miestach, ktoré sa nikdy nestanú jej domov.

Na jej naratív plynule nadväzuje dielo Mayry Sérgio The Landscape Crossing an Ocean, v ktorom umelkyňa mapuje svoju postupnú transformáciu a dialóg s novým kultúrnym prostredím Holandska, v ktorom sa ocitla. Na začiatku je zbierka predmetov. Banánový list, soška Panny Márie, kúsok hrdzavého plotu, plastová stolička – koláž spomienok, útržkov každodenného života, subjektívna mapa chutí, zvukov, textúr, farieb vytvárajúcich štruktúru jej rodného mesta Ria de Janeira. Sú to zozbierané kúsky minulého života, veci tak familiárne, že by nebol dôvod na to, aby si ich uchovávala, keby na tomto mieste naďalej žila. Ale návraty vždy spojené s odchodmi, vzdialenosti spojené so zabúdaním, menia človeka, menia jeho pohľad a vzťah k veciam. Známe, blízke predmety sa stávajú inými, tak trochu cudzími. Mayrina zbierka sa s ňou vrátila do Holandska, no na novom mieste nezostala v pôvodnej zostave. Miesto toho sa radikálne transformuje – konceptuálne, ale i skutočne, fyzicky – keď Mayra jednu vec po druhej postupne rozdrvila na jemný prášok a vytvorila z nich pigmenty, ktoré začala následne otláčať prostredníctvom sieťotlače na dlhý zvitok papiera. Týmto procesom sa pred očami divákov odvíja vrstvený vizuálny príbeh osobnej premeny i prehodnotenia svojej minulosti, prítomnosti a vlastnej identity.

Rita Koszorús vychádza vo svojich kompozíciách zo série schMERZraum zo zozbieraných elementov, motívov, detailov či textúr, ktoré pre ňu evokujú určitý pocit, náladu, spomienku. V svojich aktuálnych prácach opakovane pracuje s témou nostalgie a skúma, čo nám jej charakter môže povedať o povahe súčasnosti. Jej diela však nie sú rekonštrukciou minulosti, no skôr vrstvením fragmentov, tvarov a farieb na základe asociácií, náhody, intuície, čím vytvára akýsi bezčasý svet na pomedzí. Svojou povahou nadväzujú na Mayrino dielo, keďže obe skladajú svoje práce zo súboru prvkov, ktoré tvoria štruktúru istého miesta, priestoru a času, no následne ich pretvárajú, vrstvia a konštruujú tak nové konštelácie a významy. Okrem Ritiných malieb sa na výstave predstavili aj fotografie, ktoré sa pohrávajú s priehľadmi, štrbinami, dierami, cez ktoré človek hľadí na jej pôvodné práce. Tým, že na obrazy aplikuje ďalšie médium – fotografiu – úmyselne stiera rozdiely medzi blízkosťou a diaľkou, medzi veľkým a malým, medzi skutočným povrchom plátna či vzorom, ktorý vyskladala až šošovka aparátu. Rozdiely sa zlievajú do seba a vytvárajú ďalšiu významovú aj vizuálnu vrstvu, ktorá abstraktným jazykom podtrháva isté napätie a zmätenie.

Toto napätie je prítomné aj v nasledujúcom diele Isidory Krstić s názvom Pink Nightingale. Isidora v ňom zhmotňuje prežité emócie, skúsenosti, spomienky, ktoré zachytáva v ich stelesnenej podobe ako artefakty, telesné dokumenty ukladajúce sa v našich telách v priebehu rokov. V priebehu rokov sa ich prítomnosť stáva čoraz väčšiou záťažou, pod ktorej váhou sa všetky nadobudnuté životné skúsenosti premieňajú na pulzujúce napätie. Isidora preto hľadá spôsob, ktorým by dokázala zmierniť svoje úzkosti, čo ju nakoniec vedie k pretvoreniu spomínaných artefaktov na skutočné, hmotné objekty vo fyzickom priestore ‒ vizualizuje a zhmotňuje tak niečo, čo je neviditeľné a bez materiálnej podstaty. Jej umelecké gesto prekračuje hranice medzi fyzickosťou a nemateriálnosťou a dáva jej objektom charakter viscerálnych odtlačkov. Isidora sa pozerá dovnútra a prekladá nevidené, nevyslovené, nepočuté do materiálnej, textovej a zvukovej formy, premieňa to, čo bolo dovtedy iba snívané a cítené, do skutočných objektov.

Anxiety Machine Romy Yedidie spočíva podobne ako Isidorin projekt v zhmotnení emócií a úzkosti, a to prostredníctvom umeleckého procesu, ktorý spočíva v katarzickom momente – výkriku umelkyne. Anxiety Machine je umelecký objekt pozostávajúci z dlhého stola, ktorý má v strede pripevnenú kovovú rúru s dvoma vývodmi. Jeden z vývodov v sebe obsahuje čierny prášok, zatiaľ čo druhý slúži na to, aby prostredníctvom výkriku umelkyne tento prášok mobilizoval. Výkrik spôsobí to, že prášok sa vznesie do čierneho prachu a po krátkej chvíli malé čiastočky pomaly klesnú na biely povrch stola, kde vytvoria náhodné „obrazy úzkosti“. Tento akt však nie je jednoduchý; vyžaduje si zapojenie celého tela – dychu, brušných svalov, pľúc, hlasiviek. Zachytáva moment prechodu, pretvorenia nepomenovaných, ťaživých pocitov, úzkostí a tráum, ktoré sú prostredníctvom mechanizmu Anxiety Machine zviditeľnené. Romy však posúva hranice tejto katarzie, keď neprestáva kričať, až kým úplne nestratí dych a jej telo je v bolestiach. Zdôrazňuje tak nepohodlie, obavy, ktoré musíme podstúpiť, ak chceme naším pocitom skutočne porozumieť. Jeden výkrik môže byť protest, krátke uvoľnenie napätia, ale predĺženie tohto momentu znamená konfrontáciu, príležitosť pre zmierenie.

Táto online výstava nebol jednoduchý počin. Tak ako aj posledné dielo výstavy, Anxiety Machine, i ona bola v skutočnosti veľkým cvičením diskomfortu, tak ako celá výstava i jej príprava bola poznamenaná potrebou zmieriť sa so zraniteľnosťou, neustálou premenou a v konečnom dôsledku neustálym kolísaním na pomedzí blízkosti a diaľky uprostred globálnej pandémie. Transformovanie projektu do virtuálneho prostredia nebolo len výrazom nutnosti, ale nakoniec aj ďalším nadviazaním na to, o čom výstava prevráva. V dnešnom svete žijeme všetci tak trochu na pomedzí, hoci táto skúsenosť vyzerá pre každého inak. Málokedy však máme pre ňu dobré pomenovanie, čo môže v človeku vyvolať pocit osamelosti, nepochopenia a odcudzenia od okolitého sveta. Táto výstava vzišla z osobných spojení, príbuzných skúseností a porozumenia nie skrze vcítenie, ale priblíženie, a to je aj spôsob, akým dúfame, že sa na ňu budú môcť napojiť aj diváci.